Nedávna smutná správa, v ktorej sme sa dozvedeli, že sa dekan FIIT STU rozhodol rozviazať spoluprácu s ďalšími špičkovými výskumnikmi na fakulte, otriasla celou fakultou, vrátane nás, študentov.
V internom diskuskom portáli Askalot zverejnil docent Šimko pár slov na rozlúčku, ktoré považujeme za mimoriadne silné. Myslíme si preto, že si ich zaslúži vidieť široká verejnosť, nielen zamestnanci a študenti FIIT STU.
Docent Majo, my, študenti zo Za Našu FIIT, Ti z celého srdca ďakujeme za všetko, čo si pre nás a pre fakultu urobil. Taktiež Ti patrí veľká vďaka za to, že si posledné mesiace bojoval za hodnoty, ktoré sú oveľa významnejšie a dôležitejšie ako peniaze a moc. Nevzdáme sa!
Milí študenti, vážení kolegovia,
rozhodnutím dekana sa moje pôsobenie na FIIT STU o pár dní skončí. Spolu so štúdiom som na fakulte strávil 18 rokov. Posledných 12 rokov ako doktorand, výskumník a učiteľ. Dovoľte mi tento čas krátko zhodnotiť a poďakovať sa.
Doktorandské štúdium mi dalo viac, ako som myslel. Kým môj pôvodný zámer bol po dokončení doktorátu odísť do praxe, postupne som zistil, že práca so študentmi ma napĺňa. Víziu budovania na slovenské pomery výnimočne kvalitnej vzdelávacej a výskumnej inštitúcie som vzal som za svoju a s plnou vervou som sa zapojil do výskumných projektov. Z nich vzišlo niekoľko výsledkov, ktoré doteraz patria medzi najcitovanejšie na celej FIIT. Moje prvé ĎAKUJEM patrí všetkým, ktorí k tomu prispeli.
Veľmi skoro som zistil, že na fakulte postupne vzniká unikátny pracovný kolektív. Kolegovia (z ktoréhokoľvek ústavu!) boli pre mňa nekonečnou studnicou znalostí, tí mladší zdrojom inšpirácie, v mnohých z nich som dokonca našiel vzory. Počas ďalšej práce s našimi študentmi som si začal čoraz viac uvedomovať, že práve oni sú silným obohacujúcim a motivačným faktorom v práci na fakulte a paradoxne sa aj ja môžem od nich veľa naučiť. Bolo pre mňa radosťou a cťou spolupracovať so všetkými mojimi bakalármi a diplomantmi. Viac ako polovica všetkých prác v tom čase skončila publikáciou v časopise alebo na konferencii, významný počet študentov sa neskôr rozhodol pokračovať na doktorandskom štúdiu, na čo som obzvlášť hrdý. Ľahko sa s takým skvelým kolektívom potom napĺňajú docentské kritériá. Moje druhé ĎAKUJEM patrí všetkým mojim kolegom a študentom na FIIT.
Poslednou treťou mojou etapou na FIIT bolo obdobie, keď som pôsobil vo vedení ako prodekan. Musím sa priznať, že to bola obrovská výzva a nemalú chvíľu trvalo, kým som pochopil všetky súvislosti riadenia vysokej školy. V pomerne krátkom čase som sa však uistil v presvedčení, že bohatstvo fakulty je v jej študentoch. Študenti boli pre nás vo vedení prioritou č. 1, v ich spokojnosti sme videli najväčší potenciál pre rast fakulty, a tomu som podriadil aj moje prodekanské aktivity. Spolu s kolegami sme zlepšili komunikáciu smerom k študentom, zaviedli sme systematické kroky zlepšovania výučbového procesu, rozpracovali komplexný systém spätnej väzby a zasadili sa o rozšírenie ponuky i voliteľnosti predmetov (pre všetky št. programy). Tieto výsledky boli široko vnímané veľmi pozitívne. Mrzí ma, že ďalšie rozbehnuté projekty, napr. odbornú pedagogickú prácu („študenti študentom“), či zavedenia študijnej orientácie zameranej na tvorbu počítačových hier v bakalárskom štúdiu, už nástup nového vedenia zastavil. Pri hodnotení tejto etapy však musím zároveň uviesť, že moja práca pre fakultu oslabila individuálny prístup k mojim vlastným študentom, za čo sa im ospravedlňujem. Utešoval som sa tým, že v konečnom súčte bude celkový prínos pre FIIT a štipkou pre celú našu krajinu vyznievať pozitívne. Teraz neviem, či som sa nemýlil. Napriek tomu, do tretice ĎAKUJEM všetkým, že som mohol byť súčasťou tohto veku FIIT.
Chcel by som sa poďakovať aj všetkým neakademickým pracovníkom, ktorí pre fakultu robia možno niekedy menej viditeľnú, ale inak perfektnú prácu. Dievčatám na ŠO, pretože si myslím, že máme najlepšie ŠO na svete. Dievčatám z knižnice, ktorá široko-ďaleko nemá obdoby. Chlapcom z CVKS a dievčatám z dekanátu, ktorí mi vždy vyšli v ústrety, aj keď som ich veľmi často otravoval na hrane pracovného dňa. A špeciálne Zuzke, Evke a Marte, ktoré sú naše najväčšie poklady.
Je mi veľmi ľúto, že nový dekan už pre mňa nevidí na fakulte miesto. Mal som pocit, že sme na fakulte vybudovali niečo unikátne. Ba čo viac, že sme objavili vzorec, ktorý v náročných slovenských akademických podmienkach začínal veľmi dobre fungovať a dával perspektívu ďalšieho rastu a napredovania pre celú fakultu.
Udalosti posledných mesiacov ukázali, ako ľahko sa dá všetko zničiť. Pýtam sa sám seba, akú má nový dena víziu, keď v skutočnosti odmieta akýkoľvek seriózny dialóg. Keď sa postupne zbavuje kvalitných ľudí (nemyslím teraz seba) a s nimi aj cenného, dlhým časom a neľahko nadobudnutého know-how. Samozrejme, všetci sú nahraditeľní. Ale kým? Ako rýchlo? Koľko zamestnancov a ročníkov študentov treba obetovať?
Želám si a vám všetkým prajem, aby FIIT mohla niekedy znovu byť takou ako bola donedávna. Aby ste boj za lepšiu FIIT nikdy nevzdali. Študenti, nenechajte si z FIIT urobiť treťotriednu fakultu, neverte, že všetko sa dá rýchlo nahradiť lusknutím prsta. Kolegovia, ktorí vidíte veci inak ako ja, dajte, prosím, šancu aj inému pohľadu, skúste pripustiť aj iné hodnoty. Myslite, prosím, všetci na fakultu a slovenskú informatiku z dlhodobého hľadiska.
Moje bilancovanie by som na záver rád (vlastne nerád) ukončil citátom z jedného nie až tak dávno vysielaného miniseriálu:
What is the cost of lies?
S pozdravom,
Marián Šimko
Comments are closed, but trackbacks and pingbacks are open.